Určite aj Ty poznáš aspoň jeden pár, kde dvaja to majú tak, akoby nespravodlivo rozdelené.
Že sa milujú iba vtedy, keď chce on.
Stretnú iba vtedy, keď chce on.
Spia spolu iba vtedy, keď chce on.
Túlia sa jeden k druhému iba vtedy, keď chce on.
A kde je ona?
Ona nemá svoje potreby?
Ona nemá právo byť šťastná?
Ona nemá právo niečo povedať?
Ona nemá právo rozhodnúť, aký film sa bude večer pozerať?
Prečo vlastne takýto vzťah funguje a pokračuje?
Čo tých dvoch k sebe ťahá, a čo vlastne majú z toho vzťahu?
Kde jeden tancuje tak, ako ten druhý píska.
Viem, že ten, čo vo vzťahu tancuje podľa nálady toho prvého, nie je spokojný.
Ale – myslíš, že ten, čo vo vzťahu píska je spokojný? Podľa mňa tiež nie je spokojný, pretože inak by si nepotreboval takto vybíjať zlosť. Inak by sa nepotreboval cítiť nadradený. Veď každý človek je a má byť sám sebou. A pokiaľ sa niekto takto necíti, tak si to musí predsa niekde kompenzovať. Možno tým, že druhého neustále komanduje. Že mu rozkazuje. Že sa akoby vyvyšuje, a tak si dodáva silu do svojho ega, ktoré vo svojom vnútri cíti úplne spadnuté.
Myslíš, že by si dokázal pomôcť týmto dvom ľuďom? Aby sa prestali takto navzájom trestať a začali si vychutnávať spoločné chvíle, ktoré sú tak krásne, keď sa dvaja milujú?
Čo by si robil Ty, keby si v koži toho prvého.
A čo by si robil v koži toho druhého?
A čo by si robil, keby máš Arabelin prsteň a máš moc meniť svet?